Posledný mesiac bol ako poriadny skymaratón, hore, dole, vrchol a potom už len zbeh. Mojím cieľom na túto sezónu bolo byť konkurencieschopným na horskom maratóne a tomu som podriadil celú prípravu. Cieľom bolo byť v top forme buď na Tatra Skymarathon, alebo na Šelmu Ultra. Na Tatrasky to išlo super, ale cítil som, že ešte to nie je top letecký deň. Takže Šelma bude ten ďeň D.
Po Tatrasky som ešte 2 týždne vyžmýkal nohy v tréningu, sekol si Šelmu Vertikal a Bearfoot, kde som sa vytrápil ako celú sezónu nie a ďalšie 2 týždne som už len dúfal, že moje telo má dosť kapacity a nastúpi superkompenzácia. Veril som tomu, no človek nikdy nevie. Telo nie je stroj a tréning je občas viac alchýmia ako veda.
No prišiel deň D, 21.8. Celý týždeň som sa cítil svieži, pri sile, bol som kľudný, aj piatková cesta na Šelmu išla hladko a bez stresu, na čom má veľký podiel Katka. Je skvelé mať pri sebe človeka, s ktorým sa po ceste porozprávam, kto mi skontroluje výbavu a ukCestu do Podbanského sme s Kubom prekecali, ráno pred štartom som bol uvoľnený a kľudný, bol som rozhodnutý bežať si svoje, veril som, že to bude stačiť na bedňu a že od Hrebienka budem sťahovať.
7.30, Matúš nás odštartoval, prvé kroky po chodníčku a hneď som vedel – toto je ono, na toto som čakal celú sezónu, tento pocit, keď sa vznášaš po chodníku, v kroku máš dynamiku,silu a odraz, dýchaš kľudne a nemyslíš na nič, len na tie 2 metre chodníka, ktorými najbližsie 2 sekundy prebehneš. Asi 200 metrov od štartu som vošiel do Zóny a vyšiel som z nej až za Zeleným plesom.
Začiatok Šelmy je zvlnený, technicky nenáročný a rýchly. Mne je jasné, že s borcami ako Tomáš Maceček či Maťo Halász nemá cenu sa tu pretekať. Majú nabehané na rovine iné objemy v tempe, kebyže idem s nimi, zarežem si nohy. Na Štrbské dobieham asi 5, cca 1.30 za čelom, v kľude dám tyčinku a doplním vodu, cítim sa super, teraz príde moja chvíľa, teraz budem sťahovať.
Výbehy sú tá pasáž pretekov, v ktorej by som mal získavať. V zbehoch a na rovine to na trati dlhšej ako 40 km zatiaľ nemôžem púšťať, na to nemám svalovú vytrvalosť. Ale kopce, to je moje. Hlavne, keď mám nohy ako dnes. Pribieham na Popradské pleso, a v polke Ostrvy je predo mnou už len Tomáš a nejaký borec, ktorého nepoznám. Pod sedlom dávam gél, na sedlo sa vyhupnem asi 30 sek za Tomášom a neznámym borcom. Nasleduje tiahla pasáž na Sliezsky dom a Hrebienok. Podľa mňa absolútny kĺúč k Ultra Šelme.
Minulý rok ma táto pasáž zabila. Nemal som na to, nebol som na to pripravený, úplne ma to vycuclo a za Hrebienkom som už chytal kŕče a na Skalnatom som končil úplne. Tento rok bol iný. Bol som v Zóne. Bol som pripravený. V tréningu som sa zameral na špecifický výkon, aký treba na túto pasáž. Ťah. Silová vytrvalosť na miernom sklone. Špička aeróbneho silového výkonu. Niečo, čo potrebujú cyklisti na Paríž-Roubaix. Hovadská sila, schopnosť ťahať celý deň. Kvoli tomu som v sezóne bol slabý na vertikáloch a krosoch, výkon okolo ANP a nad stagnoval. ALE. Dnes som tu, prebieham Ostrvu, mierne stúpam po žulovom pavé a cítim silu. Ide to. Cítim sa ľahúčko, mám energiu, asi po 500 metroch prefičím okolo druhého borca, ktorému pekne došlo. Už je predo mnou len Tomáš. Samozrejme, je o triedu lepší v zbehoch a v má lepší ťah. Ja mám odbehnutých v živote 5 behov nad 40 km, z toho 1 preteky, on toľko, že „neviem už“. Vbiehame do hmly. Začína boj o víťazstvo.
Hmla a 10 stupňov, ideálne počasie na beh. Hmla prispieva k tomu, že hlavu mám totálne prázdnu a sústredím sa len na beh. Žiadne pesničky, žiadna slučka myšlienok. Beh, rytmus, noha pred nohu, som tu, v prítomnom okamihu. Žijem. Nebežím, plyniem si v svojom rytme. Držím tempo, viem, že na Tomáša nič nezískam, skôr získa on. Moje chvíle prídu od Hrebienka. Verím tomu. Pred Hrebienkom začína byť viacej turistov a za Hrebienkom to bude ešte horšie. No nemám žiadny problém, napodiv, veľa ľudí sa odstupí, povzbudí, zatlieska. Ja nepískam ani nekričím, len obieham, príde mi to najefektívnejšie. Na Hrebienku dočapujem a davaj hore. Medzi turistov a stúpať až na Svišťovku.
Toto je moje. Stále cítim silu. Na občerstvovačke mi zahlásili, že Tomáš má 2 minúty. Tak začínam sťahovať. Cupkám si ľahko, ako vážka, mám dobrý rytmus, ani neviem a som pri Zamke, tu si vravím, že je to super a ako fajne idem, že to musím podržať a určite Tomáša stiahnem. A tu sa mi v hlave pustil jukebox, a začal mi hrať refrén presničky Fukk Sleep od ASAP Rocky, pekne dookola Fukk home, fukk sleep, come clean, zonin’….atd dookola. Asi 2 roky som nepočul túto pesničku, neviem, kde sa vzala, no hodila sa mi do groovu a tak som si cupkal pekne ďalej. Chodníl bol skoro prázdny. Zrazu za zákrutou vidím horskáča, stojí na skale a rozhliada sa, kývnutím hlavy ma pozdravil, vraví „poď, poď“. Vybehnem zákrutu a na chodníku leží mŕtvy turista, na nosidlách, zabalený vo fólii. Má to za sebou. Chlapi si dávajú pauzu, tvária sa dôstojne, usmejú sa na mňa. To je smrť. Taká obyčajná, že ťa to šokuje. Žiješ a potom nežiješ. Ležíš na chodníku. Obieham vystrašené turistky. Je to kruté. Nekonečný život. Zomrieš a on ide ďalej. Pretekáme. Prepínam do módu „prázdno“. Pred sebou vidím Tomáša, ešte pred Skalnatým ho docvaknem, k lanovke dobiehame spolu a je taká hmla, že nevieme, kade ďalej. Odbiehame mimo, vybehneme až k nejakej lanovke, tadiaľto teda asi nie, otočka, ideme späť, zabili sme asi 4 minúty. Začíname mať nervy. Dobieha Maťo Halász, vycucne gél a obal odhodí na zem. Tomáš sa doňho pustí, či sa to robí, zapindajú si, vybičované emócie, to ťa musí baviť, preteká sa, každý chce vyhrať. Trošku ich kľudním a zrazu započujem z hmly Katku. Čaká ma tu s pitím a jedlom. Zlatá žena! No ja mám trochu nervy a tak sa len spýtam na cestu a bežíme s Tomášom ďalej. Spätne to hodnotím ako veľkú chybu, keby som tam nehal minútku a v kľude sa najedol a napil sachariďáku, tak by záver vyzerla inak. Nehal som sa strhnúť. Chyba. V strmom výšvihu zo Skalnatého prvý krát cítim únavu, Tomáš mi odskočil, no našťastie som mal ešte gély a kúsok vody, spamätal som sa a zo Svišťovky sme zbiehali spolu.
Pred nami dva super technické zbehy, stmé, kamenisté padáky aj s reťazami a jeden hladký výbeh. To mi bude sedieť. Asi v polke zbehu vidím, že Tomášovi to už tak nechutí, začína stácať dynamiku, je opatrnejší. Dávam magnézium, predsa len, cítim nohy. No nič strašné, a tak idem pred neho a trochu pritlačím na pílu, kúsok náskoku na občerstvovačku sa hodí, potom najesť a poďme hore, vo výbehu ho utrhnem. K Chate pri Zelenom plese, na 40 km, prichádzam asi 20 sekúnd pred Tomášom, pijem , dočapujem, jem, s kľudom. Z okna kuchyne počujem slandovanie „Zolná, Zolnaa“. Vidno, že tu robí Mišo Greštiak, kamarát a spolubežec zo Zolnej. Musím sa smiať. Nakopáva ma to. Tomáš občerstvovačku vybavuje bleskovo a beží ďalej. S tým som počítal. Martin Vnenčák ma ženie ďalej, že reku super čas, dávaj dávaj, ešte môže byť aj traťák. Dostávam sa do rytmu. Chodník je korenistý, stúpa mierne. Už mám dosť. Veď v živote som bežal doteraz tri behy nad 40 km, toto je štvrtý. No nič, to dám, v stúpaní sa preberiem, vravím si. No zakopnem, zabalansujem a vykrývam pád. Dup dup a je to tu. Predné stehná zaseknuté. Hmm, tak som sa tomu nevyhol. Darmo piješ, ješ, dávaš magnézko, keď sú svaly na hrane, nepomôže to. Už neplyniem nad chodníkom. Čúram. Pomáha to. Človek si dá pauzu, uvoľní sa. Pomaličky idem ďalej. Krokom. Rozbieham to. Bežím. Vidím pred sebou serpentínky Širokého sedla. Nohy mi stále vyhrávajú. Napätie by sa dalo krájať, svalový tonus ako v elektrárni. No v kopci bez koreňov a kameňov si môžem cupkať. Rozbieham to. Hore vidím Tomáša, má asi 3 minúty náskok. Nuž, tak aj druhé miesto je fajn. Hlavne už bez kŕčov. Chytám celkom pravidelný rytmus, pri zbehu na Kopské sedlo som na hrane kŕčov, ale bežím, snažím sa robiť krátke kroky, nízko nad zemou, hlavne nedvíhať ostro kolená. V Kopskom sedle bežím dole, takpovediac rovno, príde mi to logické, veď z Kopského je to len dole. Po asi 400 metroch zazriem modrú značku. Počkať, tu niečo nehrá, nemám ísť po červenej? Otáčam to a vybieham na rázcestie. Ahaaa, do Ždiaru sa ide taktoooo. Čo už, stúpam hore, celkom to ide, nohy sa prebrali, a tak si verím, že ma Maťo uz nedobehne. Konečne zbieham. Cupkám si po skalách dole Monkovou, baví ma to, užívam si to. Hrajkám sa. Už to len dobehnúť. chcem si už sadnúť. Dole v Monkovej mi pípne 48 kilák. Neuveriteľné. Toľko som ešte v živote neodbehol. Nohy ma bolia, ale viem, že už neskŕčujem. 300 metrov pred cieľom ma čaká Katka. Povzbudzuje ma, kričí. Strašne rád ju vidím. Je koniec. Zvládol som to, som v cieli. Cieľový kopček po tráve dobieham dynamicky, v cieli vypnem hodiny, čas 5.38. Paráda. Sadám si na lavičku za cieľom. Prichádza Katka. Objatie, pusa. Prichádza ku mne Matúš Vnenčák. „Super Miro! A vieš, že si prvý?“ „Čože, ako to?“ „No, Tomáš zbehol do Javoriny.“ Aj ja som tam zabehol, ale včas som otočil. A bola to víťazná otočka. Beh je aj o hlave, o tom, byť schopný sa orientovať, byť pozorný, sústrediť sa aj na 42 kilometri.
Je to jednoznačne môj najväčší bežecký úspech a bolo to krásne dobrodružstvo. Deň, strávený na horách. Celkom ponorený do toho, čo milujem. Do behu v horách. Päť hodín života naplno. Úspešné zakončenie tréningového roka, odmena za celoročnú tvrdú prácu. Zadosťučinenie a poďakovanie pre ľudí, čo ma podporujú. Hlavne pre Katku, ktorá je mi oporou a drží ma v kľude a pri zemi. Pre mojich zverencov a rodinu. Je úžasné cítiť, že sú na mňa hrdí. Môcť zdvihnúť nad hlavu žulovú trofej, to už bola čerešnička na torte. Môj sen, môj bežecký cieľ. Dnes je to realita. Som víťaz Šelmy.
