Môj prvý dokončený skymarathon. 40 km a 3200 m prevýšenia. Brutálne parametre. Prejsť k dlhším vzdialenostiam bolo logickým krokom na mojej skyrunnerskej ceste. To, čo ma inšpirovalo a inšpiruje k tréningu, je možnosť vlastnými silami prepájať krásne miesta v horách, tráviť von v spojení s prírodou dlhé hodiny. No a prečo si dlhé hodiny vonku nezapretekať?
Minulý rok som mal prvý pokus na skymaratóne, Tatranskú Šelmu Ultra som nedokončil, kvôli kŕčom a vyčerpaniu som to zabalil na 29 kilometri. Našiel som nový limit svojej výkonnosti, oblasť, kde mám kopu priestoru na zlepšenie. Vytrvalosť.
Keď som si plánoval tréning na rok 2021, rozmýšľal som, čo zlepšiť, na čo sa zamerať, aby som vylepšil svoju výkonnosť. Prišiel som na to, že mi chýba vytrvalosť, kľudný objem, nemám dosť veľký motor. A tak cieľ na sezónu bol jasný – zväčšiť aeróbnu kapacitu. Otestovať som si to chcel v Poľských Tatrách na Tatraskymaratóne. Korona nahrávala takémuto projektu, keďže preteky sa rysovali až v Júni. Tak čo budeš robiť? Drtiť objemy!
Skok do soboty, 24. Júla 2021. Týždeň pred štartom sa organizátorom podarilo zaradiť preteky do kalendára Svetového poháru WMRA, čo len zdvihlo úroveň pretekov. V štartovke Peťo Fraňo, komplet poľská špička a ktovie, kto ešte príde zo zahraničia. Nabitá štartovka. Ani tá ani fakt, že som takéto dlhé preteky ešte nikdy v živote nedokončil, nič nemenili na mojej taktike – bojovať o víťazstvo.
V piatok večer odchádzame s Katkou smer Orava, kde môžem vďaka Marekovi Voškovi prespať a ráno s kľudom a po 50 minútovej jazde autom prísť na štart. Katka ide so mnou, tak ako na Poludnicu, aby ma podporila a pritom si spravila výlet. Jej úloha v pretekoch a pred pretekmi je pre mňa mimoriadne dôležitá. Je skvelé mať pri sebe človeka, ktorý verí mojím schopnostiam, drží ma v kľude a z otravnej a nudnej veci ako cesta autom spraví znesiteľný zážitok. To už nevravím o tom prívale energie, keď ma povzbudí na trati a o tom, ako ma drží v realite po dobehu do cieľa.
6.30 mi Peťo Fraňo dáva číslo, beriem batôžtek, gély, vodu, krátky rozklus, nervozita a zrazu je 7.00 a štartujeme. Na začiatku, v mierne stúpavej a behavej pasáži sa držím v prvej 5, odskočený je Španiel Raul, vyrazil ozaj ostro, asi 300 m predomnou beží Peťo, s ním nejaký Poliak. Dostávam sa do tempa, mám také tupé, ospalé nohy. Prichádza prvé ozajstné stúpanie, strmý výšlap pod mýtický Giewont, vápencové schody preložené pár plochými pasážami. Docvakávam si Peťa a pravidelným tempom cupkám hore. Poliak totálne prepálil, fučí, dáva si, akoby cieľ bol za kilák, nie za 35. Španiela nevidno, objaví sa až pod Giewontom, vyzerá, že na schodoch a skalách začína trpieť. Ja držím tempo, a začínam ho sťahovať. Scéna, ktorá sa ešte zopakuje. Peťo mierne stráca, s tým som počítal a držal som tempo. Dalo by sa sa ísť aj trochu pomalšie, šetriť, taktizovať. No mám tu proti sebe súpera, ktorý je fenomenálny vytrvalec, má odbehnutých hádam aj 10 skymaratónov a je skvelý technik. Musím získavať výhodu, kde sa dá. Španiela sťahujem na 30 sekúnd a začína prvý zbeh na občerstvovačku. Idem uvoľnene, aby som šetril stehná, netlačím, priebežne pijem a jem asi v polke zbehu je Katka, povzbudzuje ma a polieva živou vodou. Zvyšok behu si vravím, akú mám super ženu po svojom boku a že tu teraz som aj vďaka nej. Z myšlienok ma vytrháva občerstvovačka. Dopĺňam vodu, beriem banán, Peťo ma obieha, Španiel je 1.30 pred nami. Neskôr sa dozviem, že má svetový rekord v zbehu vertikálneho km. No nič, prvý Skyrace mám za sebou, v nohách 20 km a 1300 v.m, taký Beh cez Klin. Teraz začína sranda, vstupujem na neprebádané teritórium.
Z občerstvovačky začíname výbeh na Ornak. Čoskoro zistím, že práve toto je najťažsí výbeh v pretekoch. Sladká neznalosť. Držal som tempo a počítal s tým, že to bude klasický pravidelný tatranský kopec. Schodíky a davaj hore. Áno, schodíky to boli, ale s masakrálnym sklonom. Dobieham Španiela a v brutálnej stojke cez kosodrevinu prechádzam do kroku. Čo už, tu sa proste nedá cupkať. Dobiehajú ma Andrzej a Peťo a cítim prvú krízu, svaly podradzujú na nižšiu rýchlosť. S krízami treba pri maratóne rátať a tak bežím ďalej. Teraz sme traja, Španiel riadne vykapal. Bežím posledný v skupinke a prichádza strmý výšvih na hrebeni. Vysoko dvíham nohu, vyšlapávam na schod a chytám prvý kŕč. Rýchlo idem do kroku a vyberám magnézium. Znova sa rozbieham, chalani získali zatiaľ minútku náskok. Po hrebeni mi šklbká lýtkami, aj stehná sú také na hrane kŕčov a v tomto stave pribieham pod Klin. Už ani neskúšam bežať, slimačím tempom preleziem Klin, cestou hore si vizualizujem, ako budem bežať 6 km zbeh bez toho, aby som dostal kŕče. Idem zahanbujúco pomaly. Za mnou nikto, som tu len ja, chodník a moje rozšrotované stehná. Chytám nejaký rytmus a tempo, no na vyšmýkanom koreni zabalansujem a musím prudkým pohybom vykrývať pád. Sek sek a vnútornú hlavu pravého stehna mám ako kameň. Tak nič, aj tak mi treba čúrať a tak stojím a síkam. Uvoľnenie pomohlo, som celkom prekvapený, že kŕč prešiel tak rýchlo. V záverečnom strmom padáku okolo mňa prehrmel Španiel. Hmmm, dobre ide. Ja som si len cupkal a modlil sa, aby som ďalšie kŕče už nedostal. Musíš ísť, keep going keep going, one foot in front of the other. Jedna noha pred druhú. Jednoduché, len nezastať a nevzdať to.
Prichádza druhá občerstvovačka, dopĺňam vodu, dávam gél a vydávam sa v ústrety poslednému stúpaniu. Už len ten brdok, vravím si, už to hlavne doklepni, nevzdaj. Aj 4 je fajn. Vravia mi, že Španiel má cez 2 minúty. Čo už, niekto musí brať aj zemiaky. Asi po 2 km cez dolinu vbieham do posledného kopca. Že brdok. Trt. Normálny, dlhý kopec. Idem si svoj pravidelný rytmus, je to behavé, sedí mi to. Zo sústredenia ma vytrhne Raul. Len tak periférne som ho zazrel. Pódium. Cítim krv. Idem all in. Docvakol som ho a skúsil si spraviť náskok. No došiel mi kopec. Do p..eeeee, zase ma dojde. A tak sa aj stalo, no zavesil som sa zanho ako kliešť. V stehnách mi len tak šklbkalo. Napätie ako v dokumente z africkej savany. Cez rieku idú pakone. Vedia, že sú tam krokodíly, no musia. Moje stehná boli ako tie pakone a ja som len čakal, kedy ma dá dole krokodíl-kŕč. Joooj, keby tak prišiel ešte jeden kopček, prial som si. A tu zrazu, krásny brdok! Vbiehame do 3 minútového kopčeka, Raul skoro zastal, ja dávam zo seba všetko a beriem Bartekovi KOM na tomto segmente (aspoň dačo som vyhral). Po kopčeku ostáva 3 km do cieľa. Krátky zbeh a rovina. Púšťam to, všetko alebo nič. Krásny, behavý singláč. Ide to. A tu zrazu, schody, odskoky. Nebrzdím. Aaaaa chňap. Krokodíl vyskočil z chodníka a má obe moje stehná pevne v stisku. Musím zastať a čakám…a kráčam. A kŕč odchádza, no zozadu prichádza Španiel. A zase bežíme dvaja. Bude šprint. Cez preplnenú dolinu dobiehame na cestu, do cieľa je 200 m kopček a 100m zbeh. Začínam šprint,Raul kontruje a láme ma. Koniec. Porazený a nervózny prichádzam do cieľa. Nie je so mnou reč, nadávam. Chúďa Katka. Ukľudňuje ma. Vracia do reality. Sú to len preteky. Ja som prehral. Nevadí, ideme na obed.
Svoj druhý skymarathon sa mi podarilo dokončiť. 4.miesto prehrané v šprinte nie je to, prečo som sem šiel a prečo každé ráno vstávam o 5, aby som stíhal tréning. No taká je realita, toľko bolo moje telo v sobotu schopné zo seba dať. Jasné dá sa špekulovať, čo by keby. Pomalšie začať, zázračné saltsticky a neviem čo. Pretekal som, dal som do toho srdce. Toto je môj bod 0 na skymaratónoch, viem, že sa budem zlepšovať. V tréningu som spravil kus práce, vytrvalostne som sa veľmi posunul. Síce som tak nenapredoval vo výkone na kratších tratiach, kde sa zlepšujem len po minútkach, no už pri skyraceoch a dlhších behoch cítim posun a podarilo sa mi výrazne posunúť aeróbnu kapacitu.