Konečne to vyšlo. Všetky okolnosti sa zišli tak, že som mohol v sobotu stáť so štartovým číslom pri chate Jarabatá a tešiť sa na beh po krásnej časti hrebeňa Nízkych Tatier. Predchádzajúce roky bolo vždy niečo proti. Raz corona, raz zlé počasie a zrušené preteky a väčšinou už nakopená únava zo Septembra, plného pretekov.
No táto sezóna bola iná. Prvý septembrový víkend som odbehol Hochkonig Skyrace, po ktorom som mal v pláne pretekovú aj trénignovú pauzu. Povenovať sa rodine, doma porobiť, na čo nebol čas. Víkendy miesto pretekov zabrali krumpľové brigády a prerábka spálne. Začiatkom októbra som už bol pripravený na posledný, dvojmesačný blok prípravy. Keďže situácia s coronou je, aká je, žiadne preteky som si neplánoval. No motyka vystrelila, pretekať sa stále môže a tak prečo nie.
Aj keď, ísť na rozbeh skyrace nie je najideálnejšie. Na druhej strane, kedy ak nie teraz? Budem špekulovať a ktovie, čo bude budúci rok. Tieto preteky chcem ísť. Platím štartovné, dohadujem cestu. Katka nahovorí sestru Lucku, nech si s nami spraví výlet, zapreteká si na hobby trati. Večer mi píše Robo, môj zverenec zo Zolna Skyrunning teamu, že či ho zoberiem z Bystrice. Takže bude plné auto, to sa hneď lepšie cestuje!
Dni pred pretekmi som nemal najlepšie nohy. Doľahla na mňa únava z kombinácie tréningu, práce v zamestnaní a doma. Ešte v utorok som mal geniálny tréning, ale potom sa telo vyplo. Svaly regenerovali pomaly, ešte v piatok som mal biedne nohy. V sobotu ráno sa nohy už začínali preberať. Žiadna sláva. Adaptačný proces sa preklopil na správnu stranu,ale jeho výsledky ešte dnes nevyužijem. Bude to boj.
Konkurencia je kvalitná – Peťo Fraňo vo forme, Mišo Weiss, Gabo Kňaze a v neposlednom rade Robo. Má fazónu ako hrom, organizmus vyladený na preteky. Dnes sa bude riadne šrotovať. Vybiehame od chaty tiahlym stúpaním. Tepy vyskočili, snažím sa držať tempo pod kontrolou, no veľmi rýchlo prídem na hranu, výkonu, ktorý viem držať okolo 2 hodín. Nuž čo. Nejde to hladko, ale som rozhodnutý urobiť to ťažké aj súperom. Držím v stúpaní tempo, vbiehame na singláč medzi čučoriedky, sme už len traja. Ja, Peťo a Robo. Ako počujem za sebou, ani chalani nie sú na výlete. Idem poctivé tempo, nohy síce nie sú tip top, ale výkon tam je. Tesne pod Kumštovým sedlom idem mimo chodníka, na čelo ide Peťo. Hneď ako sa stúpanie zlomí, skúša akcelerovať. Robo chytá dieru, mne to nie je najpríjemnejšie, ale zatiaľ nemám problém. V tiahlom stúpaní na Králičku Peťo spomaľuje a púšťa ma pred seba. Robo sa doťahuje. A tak zase ťahám ja. Tu sa nebude oddychovať. Stúpanie sa mi začína zajedať a v klesaní na Stefáničku to Peťo znova skúša. Scenár sa opakuje. Robo diera, ja odpovedám. Prekvapivo zisťujem, že v strmých pasážach som rýchlejší ako Peťo. Je hmla až po zem, vlhko, zima. Tak som sa tešil na tie výhľady. Miesto toho pozerám Peťovi na päty a vidím tak na 5 metrov okolo seba. Po otočke pri chate idem zase na čelo. Výbeh na Králičku a zase to Peťo skúša. Už nechytá dieru len Robo. Peťo má tak 10 sekúnd, za mnou robo tak isto. Takto bežíme celý hrebeň. Na strmých pasážach a v kopcoch sťahujem, v behavých pasážach je Peťo suverénne lepší. Po strmom zošupe z jedného z brdkov som chcel pritlačiť a skúsiť Peťa stiahnuť aj na behateľnejšej pasáži. Podo mnou hlinený, úzky chodník cez trávu, oči na Peťovi, idem sťahovať. No pravou nohou stúpam mimo. Nesťahujem, letím. Doslova. Zlomok sekundy, tvrdý pád v tempe 3:05. Hneď som zase na nohách, skúšam zavrieť pravú dlaň. Krása, zase to odsral malíček. Akurát v štvrtok som si vravel, že konečne sa mi po páde na Šelme zahojil. Tak nič. Na Rovienkach má Peťo asi 30 sekúnd náskok. Robo beží so mnou. V strmom zbehu začínam sťahovať. Peťo sa šetrí. V lesíku v tretine zjazdovky ho dobieham. Robo 30 sekúnd za nami. Peťo na asfalte roztáča hneď nohy. Moj krok je krátky a málo dynamický. Peťo letí, za mnou Robo tiež. Nohy nejdú, je to trápenie na silu. Viac ako biednych 3.25 v tomto behavom zbehu z nôch nedostanem. V cieli je Peťo o 50 sekúnd predo mnou, čo na 22,4 km a 1200 výškových nie je zlé. Robo dobieha 40 sekúnd po mne.
Boli to náročné, tvrdé preteky. Súperi sa každoročne zlepšujú, makajú a nie je vôbec ľahké vyhrať nejaké preteky. Na Robovi a Peťovi krásne vidno, čo dokáže špecifická, premyslená a systematická príprava. U Roba je to moja metodika, Peťo má svoju metodiku prípravy, no obaja robia obrovské kroky vpred. Pre mňa je to veľká motivácia, pokračovať v príprave, pokúsiť sa na pretekoch držať s nimi krok a skúsiť ich poraziť.